Ako sa pripojiť k Internetu.
- Zvláštne možnosti pripojenia
- Trvalé pripojenie po pevnom okruhu
- Symbolické adresy a zapojenie do DNS
- Domény
- Name servery
- Kto zriadi name server?
- Rekapitulácia nákladov- Pripojenie celej siete komutovanou linkou
- Pripojenie jednotlivých počítačov komutovanou linkou
ČO POTREBUJETE K PRIPOJENIU NA INTERNET
Ako sa pripojiť k Internetu.
Pripojenie k Internetu môže byť veľmi jednoduché, ale aj
dosť náročné
Všetkých potenciálnych záujemcov o Internet, ktorí k nemu ešte nie sú
pripojení, určite bude zaujímať, s čím všetkým je takéto pripojenie
spojené. Rozoberme si preto túto otázku podrobnejšie.
Štandardný prístup k Internetu sa realizuje prostredníctvom niektorého z existujúcich poskytovateľov pripojenia
(Internet Service Provider- ISP). V súčasnej dobe existuje viacero poskytovateľov. Títo poskytovatelia pripojenia vytvárajú sieť spolupracujúcich firiem, ktoré k ich základnej službe (konektivite do Internetu) pridávajú ďalšie služby a predávajú ich koncovým zákazníkom.
Skôr než si podrobnejšie rozoberieme možnosti pripojenia prostredníctvom zvoleného poskytovateľa, zmienime sa o existencii niektorých ďalších, často dosť špecifických možností.
Napríklad rôzne zahraničné firmy, ktoré majú svoje zastúpenie i v tuzemsku, môžu celú vec riešiť tak, že si prenajmú pevný okruh (ev. použijú iný vhodný druh spojenia, pomocou ktorého sa pripoja do zahraničia - buď na svoju privátnu sieť, ktorá je spojená s Internetom bránou, alebo priamo na Internet (napr. na niektorú svoju lokálnu sieť, ktorá už je k Internetu pripojená iným spôsobom). Takéto pripojenie je vždy “logickou” súčasťou zahraničných sietí, čo sa konkrétne prejavuje hlavne v tom, že adresy tuzemských účastníkov a uzlových počítačov (tzv. doménové adresy) sú súčasťou zahraničných domén. Napríklad pán Novák zastupujúci americkú firmu XYZ by potom mal adresu napr. NOVAK@ XYZ.COM (zatiaľčo tuzemské zastúpenie firmy XYZ pripojeného prostredníctvom niektorého tuzemského poskytovateľa pripojenia by zmenilo adresu pána Nováka na NOVAK@ XYZ.SK). Pripojenie k vstupnému bodu do Internetu nachádzajúcom sa v zahraničí, je v zásade možné i prostredníctvom verejnej dátovej siete (u nás monopolná sieť EUROTEL ) aj pomocou komutovanej linky verejnej telefónnej siete. V zahraničí, hlavne v USA dokonca existujú aj takí poskytovatelia pripojenia k Internetu, ktorí súkromným osobám ponúkajú pripojenie úplne zadarmo (vďaka tomu, že sú financovaní z dobrovoľných dotácií svojich užívateľov, ktorí si ich odpisujú z dane). Avšak volajte telefónom od nás do USA!
Ďalšie možnosti nepriameho prístupu do Internetu je využitie služieb inej siete, ktorá je s Internetom nejakým spôsobom spojená. Dôležité je aj to, akého druhu je toto spojenie. Ak ide napríklad o spojenie na úrovni poštovej brány, zo všetkých služieb Internetu je možné využívať len elektronickú poštu. Takýmto spôsobom je napríklad s Internetom spojený systém elektronickej pošty Mail602 firmy Software602. Podobne je tak aj v rôznych staniciach BBS zapojených do siete FIDO, lebo aj medzi touto sieťou a Internetom existuje poštová brána. Iné stanice BBS môžu byť potom priamo pripojené k Internetu a byť “viditeľné” z obidvoch strán . Okrem toho môžu takéto stanice BBS ponúkať svojim užívateľom (obyčajne ako zvláštnu platenú službu) aj interaktívny prístup do Internetu .
Trvalé pripojenie po pevnom okruhu
Vráťme sa k obvyklým technickým možnostiam pripojenia k Internetu. Takouto možnosťou, ktorá užívateľom poskytuje najväčšie možnosti a najväčší komfort , je trvalé pripojenie po pevnom okruhu. Tento spôsob pripojenia je typický pre pripojovanie celých lokálnych či iných sietí, ktoré chcú mať plnohodnotný prístup k Internetu.
Pevný okruh je možné si objednať v Slovenských telekomunikáciach. Pred jeho objednaním je potrebné vedieť, kam povedie. To znamená, že musíte poznať miesto, na ktoré sa budete pripájať (typicky na niektorý zo vstupných bodov siete, ktorú prevadzkuje vami vybraný poskytovateľ pripojenia do Internetu ). Zriadenie pevného telefónneho okruhu “stojí” dve priame telefónne linky (miestne účastnícke prípojky), ktoré ST pevne prepojí tak, aby vznikol pevný okruh. Za prevádzku pevného okruhu platíte ST ešte mesačný paušál, ktorý je závislý predovšetkým na prenosovej rýchlosti, akou okruh pracuje, ako aj na jeho dĺžke.
Na strane poskytovateľa pripojenia musí byť pevný okruh pripojený k vhodnému smerovaču (routeru). To znamená, že poskytovateľ pripojenia musí mať k dispozícii jeden voľný port, ktorý sa vašim pripojením obsadí. Pritom smerovače nie sú dnes lacnou záležitosťou, a to ani v takom prevedení, keď majú viac príslušných portov.
To je hlavný dôvod, prečo si váš poskytovateľ pripojenia môže účtovať i nenulový jednorázový poplatok za zriadenie prípojky - ten by mu mal pokryť adekvátnu časť nákladov nielen na príslušný smerovač, ale aj na ďalšie potrebné sieťové komponenty.
Vhodný smerovač budete potrebovať aj na druhej strane pevného
okruhu, prostredníctvom ktorého prepojíte svoju lokálnu sieť s pevným okruhom.
Náklady na tento smerovač pôjdu v plnom rozsahu na vašu ťarchu - ako aj priebežné
(najčastejšie mesačné) poplatky za pripojenie. Tie si bude účtovať váš
poskytovateľ pripojenia a z nich bude zase financovať prenájom pevných okruhov,
pomocou ktorých je pripojený “ďalej do sveta” , ako aj ďalšie svoje náklady.
Pre svoju sieť potrebujete IP - adresu
To však nie je zďaleka všetko. Čaká Vás aj určitý objem administratívnych úkonov. Najprv musíte získať pre svoju sieť celosvetovo unikátnu IP - adresu (ev. skupinu tzv. IP-adries - pokiaľ ich už nevlastníte z iného dôvodu). Tieto adresy prideľuje centrálna autorita (konkrétne InterNIC), ale vy sa nemusíte obracať až na ňu.
Stačí, ak sa obrátite na niektorú z národných autorít, ktorým centrálna autorita deleguje svoju právomoc (prideľuje im celé bloky sieťových adries, z ktorých potom národné autority alokujú jednotlivé adresy konkrétnym záujemcom). U nás je takouto národnou autoritou na prideľovanie IP-adries SK- NIC.
Okrem toho vám môže IP-adresu prideliť aj Váš poskytovateľ pripojenia do Internetu.
So získaním IP-adresy a následnou registráciou vašej siete vám účinne pomôže vami vybraný poskytovateľ pripojenia (resp. po vyplnení príslušných formulárov by všetko mohol zabezpečiť za vás).
Symbolické adresy a zapojenie do DNS
Ďalšou dôležitou záležitosťou bude vaše zapojenie do systému DNS. Sieťová IP-adresa, ktorú vám pridelili, by síce stačila pre jednoznačnú identifikáciu vašej siete a jej jednotlivých uzlov, napriek tomu sa v Internete na užívateľskej úrovni namiesto IP-adries (ktoré majú v zásade číselnú povahu) používajú adresy symbolické tzv. doménové adresy. Systém DNS je z tohto pohľadu jedným obrovským distribuovaným prekladačom symbolických doménových mien na číselné adresy. Vaše zapojenie do tohto systému musí zahŕňať dve veci: musia byť stanovené symbolické adresy uzlov vašej siete (resp. presné pravidlá pre ich tvorbu) a systém DNS musí byť rozšírený tak, aby dokázal prekladať symbolické adresy vašich uzlov na im odpovedajúce číselné IP-adresy.
Zastavme sa najprv pri tvorbe symbolických mien. Celý systém DNS je postavený na zásade, že právomoc na tvorbu symbolických mien má byť distribuovaná tak, aby mohli existovať autority na prideľovanie mien, ktoré sa pri svojej konkrétnej činnosti už nemusia koordinovať medzi sebou (v globálnom meradle by to ani nebolo dosť možné). Znamená to, že takáto autorita môže prideliť symbolické meno a nemusí sa pritom pýtať ostatných obdobných autorít, či to isté meno už nie je použité niekde inde.
Praktickou formou takejto autority na prideľovanie symbolických mien je doména, ktorá svoju právomoc môže ďalej delegovať do tzv. subdomén (domén nižšej úrovne). Pre Slovenskú republiku existuje národná doména SK a tá má právo prideľovať nové mená v rámci svojho okruhu pôsobnosti a vytvárať svoje vlastné subdomény - a pri tom sa nemusí pozerať nato, či takéto mená alebo subdomény už existujú v iných doménach najvyššej úrovne (napríklad na Slovensku, v rámci domény SK a pod.). Takže napríklad tuzemská firma XYZ môže požiadať u správcu domény SK (ktorým je SK-NIC) o vytvorenie subdomény XYZ pod doménou SK (t.j. domény XYZ. SK). Správca môže firme vyhovieť napríklad aj napriek tomu, že niekde inde vo svete doména s rovnakým menom (rovnakej či inej úrovne) už existuje (napr.ako doména XYZ.CZ a pod.).
Ak slovenská firma XYZ získa svoju doménu XYZ.SK, má právo v rámci nej prideľovať jednotlivým uzlovým počítačom také symbolické mená, aké sama uzná za vhodné. Opäť sa pritom nemusí pozerať na to, či tými istými menami nepomenovala svoje uzly iná firma v rámci svojej domény (napríklad v rámci domény ABC.SK a pod.). Ďalej má právo si podľa vlastných potrieb vytvárať nové subdomény (domény) nižšej úrovne v rámci svojej domény XYZ.SK (napríklad subdomény BRATISLAVA.XYZ.SK, MICHALOVCE.XYZ.SK a pod.), a tým vytvárať ďalšie vetvy celého hierarchicky usporiadaného stromu domén a subdomén.
Ak si ale každý vlastník môže v rámci svojej domény pomenovávať svoje uzly, ako aj vytvárať nové subdomény, potom musí dať ostatným užívateľom Internetu šancu, aby sa tieto mená dozvedeli. Dokonca viac - musí dosiahnuť to, aby globálny systém prevodu symbolických doménových mien (systém DNS), dokázal prevádzať doménové mená príslušných počítačov na ich ekvivalentné číselné IP - adresy.
V prvom priblížení si môžeme predstaviť, že systém DNS je tvorený sústavou vzájomne prepojených počítačov, ktoré fungujú ako tzv. name servery (servery mien). Každý z nich pritom musí prevádzať určitý okruh symbolických mien na im odpovedajúce číselné IP-adresy a okrem toho vie o existencii iných obdobných name serverov, na ktoré smeruje zákazníka v prípade, že na jeho otázku (požiadavku na prevod) nedokáže sám odpovedať. Jednotlivé name servery sú vlastne drobné kamienky obrovskej mozaiky, ktoré potom ako celok dokáže previesť ľubovoľné (existujúce) symbolické meno na jemu odpovedajúcu IP-adresu.
Vráťme sa späť k doménam. Pre každú doménu (nezávisle na jej úrovni) musí existovať jej príslušný name server. Teda taký name server, ktorý pozná všetky symbolické mená pridelené v rámci príslušnej domény, a ktorý ich dokáže prevádzať na im odpovedajúce IP-adrey (a ktorý v prípade existencie subdomén pozná ukazovatele na name servery týchto subdomén). Pritom jeden a ten istý počítač môže slúžiť súčasne ako name server pre viac rôznych domén. V praxi sa však požaduje, aby pre každú doménu existovali najmenej dva name servery (jeden hlavný, tzv. primárny a druhý záložný tzv. sekundárny). Dôvodom je snaha zaistiť čo najväčšiu robustnosť a schopnosť preklenúť prípadné výpadky. Z toho istého dôvodu je žiadúce, aby primárny a sekundárny name server neboli “veľmi blízko seba” (napr. v rovnakej sieti, pri výpadku ktorej sú potom obidva servery nedosiahnuteľné).
Záujemca o pripojenie do Internetu, ktorý sa rozhodol pre trvalé pripojenie pevnou linkou si najpravdepodobnejšie nechá zriadiť vlastnú doménu ( aj keď to nie je kategorickou podmienkou). Potom sa ale musí postarať aj o existenciu funkčných name serverov pre túto doménu. Tu mu zrejme opäť vyjde v ústrety zvolený poskytovateľ pripojenia a pomôže zaistiť všetko potrebné. Bežná prax je taká, že jeden name server (primárny) sa zriadi v rámci novej pripojenej siete a druhý (sekundárny) mimo nej, napríklad u poskytovateľa pripojenia (resp. niektorý z jeho stávajúcich name serverov je nakonfigurovaný tak, aby slúžil aj ako sekundárny name server pre novú doménu).
Ako name server najčastejšie slúži niektorý unixovský počítač . Praktická konfiguárcia name serverov (rovnako tak ako konfigurácia smerovačov pre pripojenie po pevnom okruhu) pritom nie je triviálnou záležitosťou, aspoň nie v tom zmysle, aby si ju mohli zaisťovať koncoví uživatelia svojpomocne, bez dostatočnej predchádzajúcej prípravy. Pokiaľ niečo pokazí, nemusí tým spôsobiť problémy zďaleka len sebe, ale môžu značne skomplikovať život aj iným uživateľom Internetu.
Okrem toho je potrebné v každej sieti, ktorá je trvale pripojená k Internetu, správne nakonfigurovať aj počítač, ktorý bude prijímať aj odosielať elektronickú poštu ( fungovať ako poštový server). Ani to nie je jednoduchá záležitosť. S tým súvisí aj potreba správneho nakonfigurovania jednotlivých užívateľských uzlov a sieťových aplikácií, aby dokázali využiť možnosť prístupu do Internetu.
Organizácia, ktorá chce mať trvalé a plnohodnotné pripojenie na Internet, by mala týmto technickým a praktickým otázkam venovať maximálnu pozornosť. Pokiaľ nezamestnáva niekoho, kto už má dostatočné skúsenosti so správou siete pripojenej k Internetu, mala by si všetko zabezpečiť “na kľúč”, najlepšie od svojho poskytovateľa pripojenia alebo od firiem, ktoré s ním spolupracujú. Je tu ešte veľká medzera, ktorá sa ešte len pomaly vypĺňa konkrétnymi ponukami. To je práve asi ten moment, v ktorom sa môžu služby jednotlivých poskytovateľov pripojenia výraznejšie líšiť. O to viac možno záujemcom o prístup do Internetu doporučiť, aby si najprv zistili všetky možnosti, nechali si predložiť konkrétne ponuky, potom všetko starostlivo zvážili a riadili sa hlavne vlastným rozumom.
Zhrňme si prehľadným spôsobom všetky kategórie nákladov, ktoré je pri vyššie opísanom spôsobe pripojenia k Internetu očakávať - nie však samozrejme ich konkrétnu výšku, ale ich skladbu a povahu. Samostatnou kapitolou sú potom náklady potrebné na získanie a aktualizáciu potrebného know - how.
Jednorazové náklady (platby) :
** Za zriadenie prípojky k Internetu (poskytovateľovi pripojenia).
** Za zriadenie pevného okruhu, ev. iného spôsobu trvalého pripojenia (napríklad telekomunikáciám).
** Na získanie modemu (ev. iného ukončujúceho zariadenia) na strane pripojovanej siete (na druhej strane by mali byť pokryté náklady na zriadenie prípojky).
** Na zadováženie, inštaláciu a konfiguráciu smerovača (routeru) na strane pripojovanej siete.
** Na zadováženie, inštaláciu a konfiguráciu počítača ( SW aj HW), ktorý bude fungovať ako primárny name server (pokiaľ si ho bude pripojená užívateľská organizácia prevádzkovať sama, resp. nevyužije k tomu účelu už existujúci počítač).
** Podobne aj pre počítač, ktorý bude slúžiť pre príjem a odosielanie elektronickej pošty (môže byť totožný s počítačom, ktorý bude fungovať ako name server).
** Na zadováženie, inštaláciu a konfiguráciu systémového SW pre implementáciu prenosových protokolov rodiny TCP/IP na jednotlivých pracovných staniciach. / Takýto SW existuje tak v podobe bežných komerčných produktov s obvyklou podporou užívateľov (subportom), ako aj v podobe programov public domain, ktoré sú zdarma./
** Na zadováženie, inštaláciu a konfiguráciu aplikačného SW pre využitie konektivity do Internetu (programy pre prácu s elektronickou poštou, programy na čítanie sieťových news, na prenos súborov protokolom FTP, tzv. klienty Gopher a Mosaic a pod.). Taktiež tieto programy existujú tak v podobe bežných komerčných produktov, ako aj v podobe programov public domain.
Priebežné náklady:
** poplatky za pripojenie k Internetu (poskytovateľovi pripojenia ),
** poplatky za pevný okruh, resp. za iný druh trvalého pripojenia (telekomunikáciám),
** náklady na správu siete a podporu užívateľov.
Pripojenie celej siete komutovanou linkou
Trvalý spôsob pripojenia po pevnom okruhu, ktorý sme si až doposiaľ opisovali, je “plnohodnotný” v tom zmysle, že poskytuje prístup ku všetkým službám Internetu - vrátane interaktívnych - kedykoľvek, ktorúkoľvek dennú i nočnú dobu.
Niekedy však takýto druh prístupu nie je potrebný, resp. najvýhodnejší. Finančne lacnejší je zvyčajne taký spôsob napojenia celej lokálnej siete, ktorá nevyužíva pevný okruh, ale iba komutované okruhy verejnej telefónnej siete. V praxi to znamená, že nejde o trvalé pripojenie k Internetu - ale iba o také pripojenie, ktoré vzniká (vytvára sa) až na základe konkrétnej potreby (alebo na základe predom stanoveného časového harmonogramu) a potom zase zaniká. Pokiaľ by napr. užívateľskej organizácii išlo predovšetkým o možnosť využitia elektronickej pošty, potom je takýto spôsob prístupu celkom dostatočný. Je v zásade možné ho využiť aj pre prístup k službám interaktívneho charakteru, ale iba v dobe existencie spojenia.
V čom však konkrétne sa tento spôsob pripojenia líši od predchádzajúceho prípadu trvalého pripojenia po pevnom okruhu ? Okrem zámeny pevného okruhu okruhom komutovaným a s tým súvisiacich zmien modemov a smerovačov, sú tu predovšetkým dôsledky, ktoré vyplývajú z neexistencie trvalého pripojenia. To má vplyv napr. na umiestnenie primárneho name serveru pre príslušnú doménu, pretože všetky name servery by mali byť v rámci Internetu trvale dosiahnuteľné. Preto sa v tomto prípade musí o prevádzkovanie primárneho (a najskôr i sekundárneho) name serveru postarať niekto, kto je k Internetu pripojený trvale - zrejme konkrétny poskytovateľ pripojenia.
Podobne je tomu i s doručovaním elektronickej pošty. Tu taktiež platí, že uzol prijímajúci poštu by mal byť trvale dosiahnuteľný. Ako to ale zariadiť v prípade, ak týmto príjemcom je uzol pripájajúci sa len občas komutovanou linkou? Riešenie je v celku jednoduché - prostredníctvom systému DNS možno veci zariadiť tak, že pošta pre konkrétnych užívateľov (alebo pre skupinu užívateľov, uzlov, resp. pre celú doménu) sa bude v skutočnosti prijímať na úplne inom počítači (ktorý je stále dostupný), a že príslušné koncové uzly si od tohto “presupného” počítača budú poštu odoberať iba v dobe, keď sú k Internetu pripojení. Praktické naplnenie tejto predstavy je najčastejšie také, že príslušný “prestupný” počítač (tzv. primárny mail spool) prevádzkuje pre svojho zákazníka opäť jeho poskytovateľ pripojenia.
Z nákladov, uvádzaných vyššie, pri tomto spôsobe pripojenia odpadajú náklady na zadováženie a na prevádzku pevného okruhu a najskôr aj náklady na primárny name server. Pribúdajú naopak náklady na komutované pripojenie (len priebežného charakteru, závislé na diaľke pripojenia).
Pripojenie jednotlivých počítačov komutovanou linkou
Zaujímavou možnosťou, výhodnou hlavne pre jednotlivcov a malé firmy, je možnosť pripojiť jednotlivé počítače prostredníctvom komutovaných liniek verejnej telefónnej siete.
Pre pochopenie niektorých význačných súvislostí je vhodné si predstaviť, že ide vlastne o začlenenie pripojovaného počítača priamo do siete, prevádzkovanej poskytovateľom pripojenia. Tento počítač potom dostáva na dobu trvania relácie pridelenú IP- adresu, ktorá patrí uzlovému počítaču danej siete, a rovnako aj jeho symbolické meno bude patriť do domény príslúchajúcej príslušnej sieti. Name servery i všetky ostatné druhy serverov v tomto prípade zabezpečuje sám poskytovateľ pripojenia. Na koncovom užívateľovi zostáva len jediné - správne si nakonfigurovať svoj počítač tak, aby s využitím vhodného modemu dokázal pripojiť cez verejnú telefónnu sieť k počítačovej sieti poskytovateľa pripojenia, a využívať všetky možnosti, ktorému také pripojenie umožňuje. V praxi to znamená potrebu implementovať na strane užívateľa buď protokol SLIP (Serial Line IP), alebo protokol PPP (Point - to - Point Protocol), ktorý “obslúži” prenosy po komutovanej linke verejnej telefónnej siete. Ďalej je potrebné implementovať taký užívateľský SW, ktorý dokáže konektivitu do Internetu využiť - pre príjem a odosielanie elektronickej pošty, na prenosy súborov, na využívanie služieb typu Gopher, WWW a pod.
Z nákladov uvádzaných pre prípad trvalého pripojenia celej siete v tomto prípade odpadajú náklady na zabezpečenie a na prevádzku pevného okruhu, na zadováženie smerovača, name serveru a poštového serveru. Pribúdajú naopak náklady na komutované pripojenie.
ČO POTREBUJETE K PRIPOJENIU NA INTERNET
K pripojeniu naozaj nepotrebujete veľa, ak máte počítač a telefónnu linku, tak ste už takmer “na sieti”.
Takže :
Počítač (PC) - najlepšie 486 alebo Pentium
4 alebo viac MB RAM
operačný systém Windows 95 prípadne MS Windows 3.1 , 3.11
telefónna linka - najlepšia je samozrejme digitálna bez PCM,
o podrobnostiach sa dozviete u technikov ISP
modem - zariadenie, ktorým sa telefónna linka pripája k PC
väčšinou je buď externý (krabička vedľa počítača) alebo interný (karta vo
vnútri počítača).
rýchlosť modemu je dôležitá :
28.8 kbps a rýchlejší je skvelé riešenie
14.4 kbps ešte ujde
9.6 kbps niektoré služby Internetu sú už veľmi pomalé
4.8 kbps a pomalší sú prakticky nepoužiteľné.
software - základné programové vybavenie pre
prácu s Internetom Vám dodá ISP zdarma, ďalšie programy si môžete zakúpiť
podľa vlastného výberu alebo “stiahnúť” z Internetu.
Pripravil Ing. Emil Palkoci