Postnukleárne Spojené štáty by potrebovali riadiacu a veliteľskú sieť, spojujúcu mesto s mestom, štát so štátom, základňu so základňou. Avšak bez ohľadu na to, ako starostlivo by bola takáto sieť chránená, vždy by boli jej uzly a spoje zraniteľné voči účinkom atómových zbraní. Akúkoľvek sieť by jadrový útok premenil na trosky, rozbil na kusy. A ako vôbec by bola samotná sieť riadená či spravovaná ? Každý centrálny úrad, akékoľvek centrálne sieťové centrum by bolo zrejmým a nevyhnuteľným terčom nepriateľského útoku. RAND riešil túto zlozitú hádanku za hlbokého vojenského utajenia a dospel k odvážnemu riešeniu zverejnenému v roku 1964: predovšetkým by táto sieť proste nemala žiadne centrálne riadenie a ďalej by bola od samého začiatku navrhnutá tak, aby fungovala v "rozbitom" stave.
Princípy boli jednoduché: Vlastná sieť bude v každom okamihu považovaná za nespoľahlivú, a preto bude musieť byť navrhnutá tak, aby svoju nespoľahlivosť dokázala prekonať. Všetky uzly siete budú z hľadiska svojho stavu rovnocenné a každý uzol bude mať svoju vlastnú autoritu pre vytváranie, predávanie a prijímanie správ. Samotné správy budú rozdelené do paketov, každý paket bude nezávisle adresovaný. Paket bude vychádzať z niektorého konkrétneho uzlu siete a končiť na inom, cieľovom uzle; pritom si každý paket bude raziť cestu siete samostatne. Konkrétna cesta, po ktorom bude paket sieťou prechádzať, nebude dôležitá, podstatný bude iba výsledok. V zásade si uzly budú pakety prehadzovať tak dlho, pokiaľ neskončí na správnom mieste. I keď budú veľké kusy siete vyradené z činnosti, nevadí; pakety budú stále nažive a predávané tými uzlami, ktoré prežili. Takýto náhodný doručovací systém môže byť "neefektívny" z hľadiska obvyklého chápania (napríklad pri porovnaní s telefónnou sieťou), je však pritom extrémne robustný.
ARPANET V priebehu 60-tych rokov bola táto spletitá koncepcia decentralizovanej siete rozpracované organizáciou RAND spolu s univerzitami MIT a Los Angeles (UCLA). Na jeseň 1969 bol inštalovaný prvý uzol siete v UCLA a koncom toho roku boli na svete štyri uzly, ktoré vytvorili zárodok siete, pomenovanej podľa svojho sponzora ARPANET. V druhom roku prevádzky siete sa stala zrejmou jedna skutočnosť, s ktorou sa pôvodne nepočítalo: užívatelia ARPANETu postupne premenili sieť pre spojenie vypočtových zdrojov na federálne dotovaný elektronický poštový úrad. Hlavnou prevádzkou na ARPANETe nebolo vzdialené počítanie, ale výmena informácií a osobných správ. Výskumníci používali sieť ku spolupráci na projektoch, k výmene pracovných správ a nakoniec obyčajnému hovoreniu. Ľudia mali na ARPANETovských strojoch svoj osobný účet a svoju osobnú adresu pre elektronickú poštu. Nielenže používali ARPANET pre osobnú komunikáciu, ale naviac ešte prevádzkovali túto sieťovú službu s omnoho väčším záujmom ako vzdialené výpočty.
V priebehu 70-tych rokov sa sieť ARPANET stále viac rozrastala; jej decentralizovaná štruktúra túto expanziu len uľahčovala. Na rozdiel od štandardných firemných počítačových sietí mohol ARPANET pripojovať mnoho rôznych typov počítačov - stačilo, aby tieto počítače rozumeli paketovo-orientovanému protokolu novej "anarchistickej" siete. Novým protokolom pre komunikáciu sa stal TCP/IP. (čítaj tísípí ajpí) Už od roku 1977 začal byť TCP/IP používaný inými sieťami pre pripojovanie k ARPANETu. Samotný ARPANET zostal pod pevným riadením prinajmenšom do roku 1983, kde sa jeho vojenský segment oddelil a vytvoril samostatnú vojenskú sieť MILNET. Protokol TCP/IP všetky tieto nové prichádzajúce siete prepojoval dohromady a ARPANET - hoci stále narastajúci - sa stával stále menšou a menšou časťou tej ohromne narastajúcej galaxie iných pripojených počítačov - To bol začiatok Internetu.
nabudúce: Internet pri svojom vzniku |
