Vyrastal v chudobnom maloroľníckom prostredí, ktoré mu bolo nenahraditeľnou školou života a práce. Po skončení ľudovej školy (1927) ho čakala práca na poli a murárčina. Záujem o duchovné hodnoty ho však neopustil a len čo sa mu naskytla príležitosť, začína študovať. Ako sedemnásťročný sa spoznal s mladým katechétom michalovského gymnázia ThDr. Štefanom Hlaváčom, ktorý sa ho ujal a zariadil vstup do seminára.

V septembri v roku 1931 odchádza na štúdia do Šaštína na saleziánske gymnázium. Ako dvadsaťročný narukoval do Levoče, kde ho zastihla mobilizácia roku 1938, ktorá predĺžila jeho vojenské pôsobenie. Počas vojenskej služby sa zoznámil s mladými básnikmi Jankom Silanom a Pavlom Olivom , ktorí v ňom prebudili záujem o literárne úsilie slovenskej katolíckej moderny.

Po návrate z vojenskej služby vstúpil roku 1939 do saleziánskej rehole a dokončil gymnáziálne štúdia. Rehoľné sľuby zložil 11.novembra 1940. Maturoval v roku 1942 v Kláštore pod Znievom. Od roku 1944 študuje teológiu vo Sv. Beňadiku a Sv. Kríži nad Hronom. Za saleziánskeho kňaza bol Andrej Šándor, vtedy už začínajúci básnik Gorazd Zvonický, vysvätený v deň svojich 35. narodenín dňa 29.júna 1948. Vysvätil ho Dr. Štefan Trochta vo Vieske při Svätom Kríži nad Hronom. Prvú svätú omšu pre rodákov slúžil 11.júla 1948 v Michalovciach pred saleziánskym ústavom. Po primíciach bol školským radcom v biskupskom seminári v Trnave až do jeho zatvorenia 19.mája 1949. Zároveň bol aj redaktorom časopisu Mládež a misie. Začiatkom júna 1949 bol menovaný za správcu farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Michalovciach. Ako výpomocný katechéta učil na michalovskom gymnáziu, na ktorého stavbe kedysi sám pracoval ako robotník. Tu ho zastihla proticirkevná kampaň. V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa po zatknutí dostal do izolačného tábora pre duchovných v Podolínci. Tu spolu so stovkami iných rehoľníkov strávil niekoľko tvrdých mesiacov. V auguste 1950 sa mu podarilo z tábora ujsť. 22.októbra 1950 tajne prešiel hranice cez rieku Moravu a odišiel do emigrácie.

Po krátkom pobyte v Taliansku (Piemont) odchádza 13.októbra 1951 do Argentíny. Dvanásť rokov pôsobil ako saleziánsky kňaz vo farnosti sv. Jána Evanjelistu v Buenos Aires. Tu aktívne pracoval v Spolku slovenských spisovateľov a v Zahraničnej Matici slovenskej.

Keď bol v roku 1963 založený Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vrátil sa v septembri do Ríma a zapojil sa do práce ústavu. Stal sa redaktorom básnickej edície Lýra, členom predsedníctva Slovenského ústavu v Ríme a profesorom humanitných vied na gymnáziu Antona Bernoláka při Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda až do konca školského roka 1989/1990.

Celý čas spolupracoval so slovenskými emigrantskými časopismi a novinami ako publicista.

Rímske účinkovanie predstavuje najvýznamnejšiu kapitolu básnikovej biografie. Jej konkrétnym výsledkom je množstvo literárnych, pedagogických a organizačných aktivít.

Za služby talianskej kultúre mu 29.júna 1993 prezident Talianskej republiky udelil vysoké štátne vyznamenanie Rytiersky rad Za zásluhy o Taliansku republiku. Za šírenie mariánskej úcty slovom i veršom sa mu dostalo patričného ocenenia členstvom v inštitúcii Academia Mariana v Ríme.

V roku 1992 navštívil Slovensko po 42 rokoch exilu. V Ríme Gorazd Zvonický pôsobil do roku 1995, kde oslávil svoje osemdesiatiny a 45 rokov kňažstva.

Zomrel vo veku 82 rokov 27.júla 1995 v Ríme. Pochovaný bol do slovenskej hrobky na cintoríne Prima Porta na Via Flaminia.

Prevezenie pozostatkov básnika Gorazda Zvonického na Slovensko a ich slávnostné uloženie do rodnej země na Národný cintorín v Martine sa konalo 29.júna 1996.

Literárna aktivita Gorazda Zvonického sa začína v druhej polovici 30.rokov. Básnické prvotiny publikuje už počas študijného pôsobenia v Šaštíne v časopise Ozvena. V neskoršom období prispieval do viacerých periodík napr.: Rozvoj, Don Bosco, Saleziánske zvesti, Mládež a misie, Slovenské pohľady a do mesačníka Kultúra.

Už pred odchodom do emigrácie mu vychádza cyklostylom prvá básnická zbierka Sejba perál (Trnava 1943), ktorú vytlačil saleziánsky študentský literárny krúžok v Trnave. Básnický zvečnil pobyt v trnavskom saleziánskom ústave a kňazskú vysviacku. Zbierkou Mýtnik pred Madonou ((Bratislava 1948) sa končí básnikova knižná činnosť na Slovensku. Za myšlienkové a umelecké kvality tejto zbierky bol Gorazd Zvonický prijatý za člena medzinárodného združenia Accademia Mariana salesiana a stal sa všeobecne uznávaným básnikom mariánskeho kultu.

Jeho prvá exilová kniha veršov vyšla pod názvom S ukazovakom na mraku (Buenos Aires 1958).

Rímske účinkovanie predstavuje najvýznamnejšiu kapitolu básnikovej biografie. Jej konkrétnym výsledkom je veľké množstvo literárnych, pedagogických a organizačných aktivít.

Postupne mu vychádzajú ďalšie básnické zbierky – Prebúdza sa zem (Rím 1964). Sú to verše, ktoré vyšli v novozaloženom Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. O rok neskôr Knižnica Literárneho almanachu Slováka v Amerike zaradila do svojho edičného programu súbor básní Na jubilejné víno (Middleton, Pa.1965). O niekoľko rokov neskôr, v rokoch 1967-1968 vychádzajú v rímskej Lýre verše Slnko ma miluje (Rím 1967) a poézia Prekutávam lovištia (Rím 1968), Len črepy…Výkriky pri invázii . Anno Domini 1968 (Padova 1969). Pod tlakom tragického politického zvratu, ku ktorému došlo po vpáde cudzích armád do Československa, spontánne v ňom zazneli slová odporu, bolesti a žiaľu.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Gorazd Zvonický čiastočne odmlčal. V roku 1971 mu vychádza 2.vydanie mariánskej zbierky Mýtnik pred Madonou a o rok knižnú verziu novely Okolo kľúčovej dierky (1972).

V roku 1973, keď si pripomínal svoje 60.narodeniny a strieborné kňazské jubileum, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vydal reedíciu jeho básnických prvotín Sejba perál (1973) a básnika si uctil príležitostným zborníkom Rozsievač perál (Rím 1973).

V jeseni roku 1973 vyšla bibliofília Na igricovom kare (Lausanne 1973), ktorá je poetickou spomienkou na Valentína Beniaka.

Poslednými tromi zbierkami básní, ktoré Gorazd Zvonický knižne publikoval , sú verše Napárať čím viac lyka (1978), Obolus z roku 1985 a Směr Mariánska hora z roku 1988.

Pri príležitosti 75. narodenín Gorazda Zvonického vyšli v Ríme roku 1988 jeho polemické eseje Keď mlčať nie je zlato. K 80. jubileu narodenia básnika vyšiel výber celoživotnej básnickej tvorby Gorazda Zvonického pod názvom Chcem sa ti ozvať ( Martin, MS 1993). Antológiu jeho poézie pod názvom Si krajšia, moja vlasť vydala Zahraničná Matica slovenská v roku 1993.

Veľkú pozornosť si zasluhuje aj jeho prekladateľská činnosť. Knižne vyšli výbery jeho prekladov z diela Franceska Petrarcu Cez pohľad k srdcu (1974). Preložil Sonety Uga Foscola (1979) a Hymny na posvätenie času v troch zväzkoch (1975-1976).

Jeho rozsiahla tvorba neunikla pozornosti talianskych prekladateľov, ktorí preložili zbierku Len črepy…Výkriky pri invázii .

Zvonického exilové literárne dielo je svojím rozsahom obdivuhodné. Autorova poézia je precítenou syntézou kresťanských hodnôt a úprimného vzťahu
k rodnej Domovine. Prerástlo hranice slovenských diaspór, aby sa nakoniec mohlo vrátiť tam, odkiaľ básnik pred 42 rokmi tajne odišiel.